Vyhliadková túra po Jablunkovskom medzihorí. Z obce Skalité sa po červenej turistickej značke vydáme na sedlo Príslop. Chodník vedie bočným hrebeňom, ktorý odbočuje na juhozápad od vrcholu Trojaki. Prechádzame okolo vysoko položených osád obce Skalité, pokračujeme cez menšie lesné úseky a...
Región: Jablunkovské medzihorie
Jablunkovské medzihorie – fyzickogeografický mezoregión na poľsko-česko-slovenskom pohraničí. Na západe susedí s Moravskosliezskymi Beskydami, na severe so Sliezskymi Beskydami, na východe s Oravskými Beskydami a na juhu s Kysuckými Beskydami.
Jablunkovsko-koniakovské medzihorie predstavuje výraznú zníženinu reliéfu situovanú medzi okolitými pásmami Moravskosliezskych Beskýd, Sliezskych Beskýd, Oravských Beskýd a Kysuckých Beskýd. Ide o mezoregión nachádzajúci sa v rámci Západných Beskýd s horským reliéfom, v ktorom sa vyskytujú krajiny podhoria, ako aj stredne vysokých hôr dolného horského vegetačného stupňa. Medzi prevládajúce genetické typy reliéfu patria horské chrbty, vrcholové zarovnania, kupolovité vrcholy, výmoľové doliny, zosuvy a erózne podrezy.
Jablunkovsko-koniakovské medzihorie patrí k flyšovým Vonkajším Karpatom. Jeho geologickú stavbu tvoria predovšetkým sedimentárne flyšové horniny, zastúpené viacerými stratigrafickými komplexmi. K najvýznamnejším patria vrchné istebnianske vrstvy, ciężkowické pieskovce, hieroglyfové vrstvy a červené a zelené pestré bridlice. Medzi povrchovými útvarmi sú osobitne významné hrubovrstvové pieskovce a zlepence, ktoré sprevádzajú bridlice a vložky tenkovrstvových pieskovcov.
Vrchné istebnianske vrstvy sú zastúpené hrubovrstvovými pieskovcami a zlepencami, ako aj bridlicami s vložkami tenkovrstvových pieskovcov. Popri nich sa vyskytujú težkowické pieskovce a litologicky rozmanitejšie hieroglyfové vrstvy, tvorené bridlicami a tenkovrstvovými pieskovcami. Profil dopĺňajú červené a zelené pestré bridlice. Striedavý výskyt hornín s rozdielnou odolnosťou voči zvetrávaniu a erózii má významný vplyv na vývoj reliéfu územia.
Z tektonického hľadiska sa Jablunkovsko-koniakovské medzihorie nachádza v oblasti Vonkajších Karpát, v zóne súvisiacej s čelom násunu magurskej série. Jeho morfologická odlišnosť súvisí tak s geologickou stavbou, ako aj s pomerne nízkou odolnosťou hornín v porovnaní s okolitými horskými pásmami. V dôsledku dlhodobých eróznych a denudačných procesov sa tu vyvinula výrazná zníženina s charakterom vysokých podhorí a nízkych hôr.
Rozdielna odolnosť flyšových hornín ovplyvnila aj vývoj tvarov reliéfu. Odolnejšie pieskovce môžu vytvárať vyššie položené chrbty a vrcholové časti, zatiaľ čo menej odolné bridlicovo-pieskovcové komplexy sú ľahšie rozrezávané a denudované. V mezoregióne sa preto vyskytujú horské chrbty, vrcholové zarovnania a kupolovité vrcholy, ako aj výmoľové doliny, erózne podrezy a početné zosuvy. Flyšová geologická stavba zároveň podporuje výskyt svahových pohybov.
Na území Jablunkovsko-koniakovského medzihoria prevládajú kyslé hnedé pôdy, vytvorené najmä zo spevnených sedimentárnych hornín s nekarbonátovým tmelom. Vyskytujú sa aj prachovité, hlinité a ílovité nivné pôdy, viazané predovšetkým na údolia riek a potokov, ako aj pôdy vytvorené zo sedimentárnych hornín s karbonátovým tmelom a ilimerizované pôdy vzniknuté zo sprašovitých sedimentov. Kyslé hnedé pôdy sú charakteristické najmä pre svahy a povrchy s dobrým odtokom vody, zatiaľ čo nivné pôdy sa vyskytujú v údolných zníženinách. Z hľadiska poľnohospodárskeho využitia sú kyslé hnedé pôdy medzihoria najčastejšie zaradené do horského ovsenno-zemiakového pôdneho komplexu.
Vegetácia Jablunkovsko-koniakovského medzihoria je charakteristická pre nižšie časti Západných Beskýd a je výrazne pozmenená ľudskou činnosťou. Prirodzenú lesnú vegetáciu tvorili predovšetkým smrekovo-jedľové porasty dolného horského vegetačného stupňa a karpatské bučiny. V súčasnosti však boli prirodzené spoločenstvá vo veľkej miere nahradené sekundárnymi smrečinami. V lesoch sa vyskytujú najmä smrek obyčajný, buk lesný a jedľa biela, ako aj napríklad javor horský a ďalšie listnaté dreviny.
Významným prvkom krajiny sú aj lúky a pasienky, ktoré zaberajú pomerne veľkú plochu v porovnaní s inými beskydskými regiónmi. Ide prevažne o poloprirodzené spoločenstvá udržiavané kosením a pasením. V údoliach riek a potokov sa vyskytujú spoločenstvá pobrežnej vegetácie vrátane horských jelšín. Vyššie časti mezoregiónu sú viac zalesnené, zatiaľ čo nižšie a miernejšie územia zaberajú predovšetkým trvalé trávne porasty, orná pôda a zastavané územia. Vzhľadom na nadmorské výšky dosahujúce maximálne 895 m n. m. zahŕňa vegetácia medzihoria najmä podhorský a dolný horský vegetačný stupeň.
Najvyšším vrchom Jablunkovského medzihoria je Ochodzita (895 m n. m.), ktorá sa nachádza na území Poľska, zatiaľ čo najvyšším vrchom tejto oblasti na území Slovenska je Kykula (845 m n. m.).
Túry po Jablunkovskom medzihorí:

